Malá ochutnávka v podobe videa:

Mojím dnešným hosťom je človek, ktorého ja osobne považujem za priekopníka šírenia pozitívneho myslenia a osobnostného rozvoja na Slovensku. Je to človek, ktorý u nás organizoval motivačné semináre v dobe, keď ešte súčasný úspešný slovenský motivátori ani nevedeli že sa chcú uberať touto cestou. Niektorým z nich on sám dokonca pomol v naštartovaní ich kariéry.

Je autorom prvých motivačných kalendárov a spoluautorom jedinečného originálneho prototypu motivačného diára a školského motivačného diára, z ktorého neskôr vzišli už odvtedy stovky okopírovaných verzií motivačných diárov iných influencerov. Mojim dnešným hosťom je ten človek, od ktorého dostáva vyše 10.000 Slovákov a Čechov každé ráno do svojich e-mailových schránok myšlienku dňa, ktorá ich povzbudí, nakopne a rozveselí do nového dňa. Založil I-Can academy, a vo svojom online I-Can klube svojimi aktivitami, produktmi a svojimi náučnými videami podporuje ľudí v tom, aby robili to, čo milujú, boli bohatí a šťastní.

A ja sa dnes veľmi teším, že tu môžem dnes privítať môjho blízkeho priateľa, ktorý sa volá Michal Hrehuš. 

Ahoj Miško. Ako ti ide život?

Prispôsobujem sa ako sa dá. Využívam príležitosti, ktoré chodia.

Teraz tu máme cieľovú skupinu, mládež od 15 rokov do 25, možno aj do 30. No a mňa veľmi zaujíma, a myslím si že aj ich, že ako ty riadiš sám seba. Lebo viem, že pracuješ z domu. Máš taký biznis ktorý si si rozbehol, svoj vlastný. A aj mne sa veľakrát stáva, že nechce sa mi vstať, lebo mám takú pohodu a teraz že robiť, a tak ďalej.

Áno, viem presne o čom hovoríš. Jeden môj známy to nazval, že potýkanie so slobodou. Že, keď si v zamestnaní a musíš niekde prísť na nejaký čas, tak tam jednoducho sa tomu nevieš vyhnúť a ak treba, tak jednoducho vstaneš a ideš tam, ideš aj o šiestej, to je jedno kedy. Ale zrazu keď vieš, že si pánom svojho času a svojho dňa, a že nikto ti nebude nadávať, keď vstaneš o desiatej, tak často sa stáva že ľudia, to potýkanie so slobodou chvíľu im trvá kým sa nastavia až naozaj vstávajú o tej desiatej a o jedenástej sa dostanú k robote a potom robia často do polnoci a môže to vytvárať problém aj vo vzťahoch. Čo konkrétne som zistil, že aj bol zádrhel aj u mňa.

Ja som u seba začal veľmi rýchlo pozorovať, že sa cítim dobre, keď vstanem skôr. Alebo cítim sa dobre, keď do nejakého času začnem pracovať. A toto je, dalo by sa povedať, také mentálne nastavenie alebo taký automat. Niekedy mi to pomáha, niekedy nie. Pomáha mi to v tom, že viem, že ak začnem pracovať medzi deviatou, pol desiatou, tak sa cítim dobre. Ale akonáhle ako si prejde nejaká psychologická hranica pol desiatej, desať hodín, tak už musím zase niečo robiť, aby som sa nastavil správne, pretože mám trochu výčitky, že začínam už neskoro. Čiže ja som si to pretransformoval tým, že som sa pozoroval, kedy sa cítim dobre a kedy sa necítim dobre vzhľadom na to, kedy teda vstanem. 

A potom ďalšia vec, je mať nejaký zámer dňa alebo vedieť, že dnes chcem uskutočniť toto a nech toto je niečo, na čo sa teším, alebo čo viem že ma baví, niečo čo viem, že ma posunie nejako vpred. A to samé spôsobí to, že mám chuť vstať a začať na tom pracovať. Takže, asi takéto tipy by som mal.

Ten zámer bol úplne skvelý, pretože mne to tiež pomáha. A hlavne to, keď používam tvoj motivačný diár. Ty si ten človek, ktorý chytil diár a doplnil do toho presne tie seba-motivačné veci, také ja to nazýva, „sebanakopávače“. Čo si myslím že to je jediné na svete, je to také jedinečné, nevidela som žiaden taký diár. A veľmi rada ho používam, a používame ho aj na hodinách životológie, lebo si vytvoril aj študentský motivačný diár. No a mne to pomohlo vniesť taký systém, pretože ja som taký freestyle človek. Ja nerada robím v časových blokoch, ale toto mi pomohlo. Keď som si nejaký ten systém nastavila, tak ako hovoríš, že ráno si dať zámer dňa, nejaké tie tri úlohy, tak ľahšie sa mi to robí. A spomínal si to mentálne nastavenie, to je veľmi dôležité, tá práca s mysľou, lebo mnohí ľudia pracujeme alebo fungujeme na automatiku, čiže reagujú na vonkajšie okolnosti. No ale….

Prepáč, že ťa hneď preruším, práve pred chvíľou ako sme sa stretli, kvôli niečomu inému som si pozeral, že na koľko robíme na automatiku, lebo potreboval som to do jedného videa a nechcel som si teraz vymýšľať sloh, vymýšľať nejaké čísla že 90%, 80% že som si len tak akože z prsta vycucal alebo odkiaľ. A našiel som jeden článok, kde podľa rôznych štúdií – boli tam naozaj popísané že ktorá univerzita, ktorý rok a tak ďalej – tak dospeli k záveru že je možné že až 95% všetkých aktivít. A toto nie je číslo ktoré som si ja teraz vymyslel, to je, niekto teda spravil research a skutočne porovnával. Nielen reakcie čo sa týka toho, ako sa správame ale to čo očakávame, alebo našu emocionálnu reakciu. To všetko tam bolo zahrnuté. písali, že to je 95%.

Fú. No aké sú tvoje tipy? Pretože máme niektorých študentov, ktorí sú 15-roční, aj študentky a napríklad chlapci nahrávajú si už svoje vlastné piesne, videá na YouTube, a aj dievčence vytvárajú nejaké tie ručné výrobky, čiže rozbiehajú svoj biznis. Čiže ako by si mali ten svoj deň zadeliť? Pretože poznám to, hlavne u nás doma, že máme aj chlapcov, ktorí sú z masmediálnej, odbornej školy masmediálnej, tam pracujú napríklad v noci veľa krát, v noci nahrávajú a tak ďalej a potom celé ráno je rozbité. Že, nejaké tie, ja neviem, ako máš ty rozdelené? Robíš v nejakom takom že flow? Lebo ja napríklad niekedy robím v takom flow, že vtedy kedy mi to ide, tak niekedy aj cez deň si ľahnem, pospím si, už si môžem dovoliť. Ty máš malé deti, ale, potom zase v noci dlhšie potiahnem. Na druhý deň zase od skorého rána mi je lepšie, alebo v iné dni od skorého rána, ako ty spomínaš no a potom zase skoro už o desiatej som ospalá, takže, nejak….

Ja som presne takto kedysi  fungoval, že vtedy kedy sa mi dalo a kedy mi to bolo lepšie, ľahšie. Až som sa pristavil pri tom, že, to bolo ešte obdobie, kedy som hľadal partnerku, hľadal vzťah a vôbec hľadal spôsob ako začať nejaký perspektívny vzťah, až som si uvedomil, že ja keby som teraz niekoho mal, ja nemám na neho vôbec čas. Pretože, vstával som ráno neskoro, potom som pracoval, obedoval som, keďže ma nikto nevolal na obed a bolo na mne, kedy si ho spravím, tak niekedy som obedoval o tretej, o štvrtej, potom som robil do desiatej večer. A fakt som si uvedomil, že keby som sa mal teraz s niekým stretnúť a stráviť s ním čas, nemal by som. Takže zistil som, že musím do toho zaviesť nejaký poriadok. Ale chápem, že sú niektoré profesie, kedy treba niekedy robiť večer, alebo niekto, jednoducho sa mu večer lepšie pracuje a hotovo. Toto by som chcel rešpektovať, ale mám jeden veľmi dobrý tip, ktorý mne fungoval, a nie je to, možno akoby mnohí očakávali nejaké zadelenie, že odvtedy dovtedy rob toto, odvtedy do vtedy toto, alebo teraz idem na administratívu, teraz idem na produkciu. Ale, skôr zadeliť si niečo, čomu hovorím, že výkonný čas.

Pretože keď si predstavíš, že máme týždeň rozdelený teda na dni a na hodiny. Tak, povieme si, že tuto v tomto čase budem pracovať na tej mojej dôležitej veci a potom v tom, tom a v tom. No ale, zrazu niekto príde a vyruší ťa, zazvoní ti telefón, alebo príde nejaká iná nečakaná situácia, ktorú jednoducho musíš hneď teraz na nej robiť a tak to potom vyzerá tak, že z nášho produktívneho času, ktorý sme si mysleli, že máme 30 hodín za týždeň, alebo 40 hodín za týždeň, tak sú možno len dve – tri hodiny za týždeň reálne. Takže, čo ja robím je, že som si zadelil výkonný čas. Čiže od desiatej do dvanástej každý deň robím niečo, na čom naozaj záleží.

A mám to dokonca tak spravené, že v telefóne mi vždy vyskočí pripomienka. Dal som si to ako stretnutie, že teraz v tomto čase robíš na dôležitých veciach, takže som si tam aj vypísal, príklady že čo to je, nech teda z toho neupustím. To neznamená že v 100% prípadoch toto robím vždy takto, a že nikdy sa nevyskytne nejaká situácia ktorú hneď musím riešiť v tom čase. Ale napríklad v tom čase neriešim emaily. V tom čase neriešim telefonáty, v tom čase neriešim, že niekto z tímu ma potrebuje, a vtedy si nedopisujem, nekontrolujem vtedy grafiku, ak tá grafika nie je teda tá dôležitá vec. A naozaj sa snažím začínať deň s tým, že sa zamyslím nad tým, že čo je teraz tá moja výkonná vec, ktorú potrebujem teraz hneď spraviť a robím to v tomto bloku. Takže ja si myslím, že ak si každý zadelí takú hodinu dve každý deň a bude to dodržiavať, tak získa dvoj-troj násobok času, toho produktívneho času, naozaj, na ktorom záleží, oproti tomu, ako to mal kedysi. A nemusí tam veľmi vymýšľať s tým, že ako si to zapisovať, ako si triediť tie aktivity, alebo čo, toto je jednoduché pravidlá ktoré vie naozaj použiť každý a ktoré mne osobne veľmi fungovalo. Chce to aj sebadisciplínu a taký prístup k tomu, ako keby som mal naozaj dohodnuté stretnutie. Teraz robím túto vec, ako keby som sa mal s tebou stretnúť a nemôžem to odvolať, pretože viem, že to teda tebe naruší program. Takže nebudem sa k tomu stavať tak, že a veď, potiahnem ešte niečo, čo som robil predtým, alebo veď niečo som za včera ešte nedokončil. Nie. Teraz je čas naozaj na to produktívne veci, ktoré, v angličtine je taký výraz, že “Middle moving activities”. Čiže aktivity, ktoré akoby pohnú nejakým ukazovateľom. To často nie sú správy, to nie je scrollovanie na Facebooku, to sú jednoducho veci, ktoré viem, že keď ich spravím, a budem ich robiť alebo na týchto projektoch pracovať, tak to výrazne pohne buď mojím životom, alebo pracovnou sférou. Firma sa bude mať lepšie alebo niečo výrazné spravím pre ľudí, o ktorých mi ide.

No a toto je vidíš, ten focus. Pretože dve hodiny denne, to ani nie je veľa. Bežne si zober, že na osem hodín chodia ľudia do práce. No a keď si zoberieš že dve hodiny, ale full focus, pretože čo sa rozprávame na životológií, rozprávame sa o tom, že súčasná generácia sme vyrušovaní aj vy aj my dospelí, všetci, práve viacerými aplikáciami, viacerými vecami, a preto robíme multitasking. A práve ten multitasking nám rozbíja, roztriešťuje našu pozornosť. No a tým si teda povedal naozaj, že keď vypínaš všetky vyrušovače. Presne to aj my zvykneme robiť na niektorých, niekedy keď vám zadávam domáce úlohy, že vypnite všetky vyrušovače a zapllikujte to, presne ten focus. Takže, som rada že aj ty, aj tebe to funguje, a že vlastne toto odporúčaš, pretože naozaj dve hodiny denne nie je veľa.  Ja som si začala  tiež robiť takú schôdzku sama so sebou a tiež to mám od desiatej do jedenástej, kde sa plne sústreďujem na to, čo robím, a potom zase mám viac hodín rozdelených na tú kreatívnu činnosť. Ty ale, si vytvoril skvelé nástroje práve na toto, že ako si vytvoriť akoby systém, ako keby, ako si nové návyky vybudovať a k tomu máš rôzne také knižky, volá sa to že 101 dní, napríklad, ako si….

Ako získať viac sebavedomia, alebo získať zvyk dennej vďačnosti alebo v partnerskom vzťahu ako to posunúť, hej.

Áno, napríklad, toto bolo prefektné pre mňa, že, aj k hojnosti. Že napríklad keď som potrebovala viac si veriť, pretože aj keď podnikáme, alebo čokoľvek robíme, tak potrebujeme, nikdy nie je pri nás niekto, kto nás permanentne akože motivuje, že poď, ideš do toho, makaj, dáš to, určite to dáš. A toto si potrebujeme my sami, my si potrebujeme byť taký motivátory, taký seba-nakopávači. No a na to sú veľmi dobré tieto nástroje, ktoré ty máš, pretože my ich používame aj ako učebné pomôcky.

 A to si ty tvoril, to si si vymyslel? Alebo akým spôsobom to vychádzalo?

Ten úplne prvý nápad prišiel, keď boli sme teraz už teda s manželkou, vtedy s priateľkou, boli sme  v New Yorku. Ja som odtiaľ potom cestoval ďalej na jeden seminár. A to už sme mali takú profesionálnu deformáciu, že chodili sme po všetkých papiernictvách, kníhkupectvách a pozerali sme že čo je nové vo svete, že čím by sme sa vedeli inšpirovať. A práve sme našli niečo také, že čím by sme sa vedeli inšpirovať a hneď sme v tom videli že, bože, toto by bolo super, a vieme to ešte takto a takto zlepšiť. Tak sme si hneď jednu knihu kúpili a teda aplikovali to tu na slovensku, s tým že sme to zlepšili o nejaké veci, zjednodušili ,pretože, ja mám za to, že ak bude nástroj príliš zložitý, alebo ak je návod príliš zložitý, tak jednoducho to ľudia nebudú robiť. Bude to robiť možno 5 – 10%, teraz si vymýšľam čísla, ale naozaj veľmi málo. Prekvapivo málo ľudí je schopných dodržiavať niečo len tak z vlastnej pevnej vôle, pretože sú presvedčený, že to je dobrá vec. Skôr hľadám vždy spôsoby, ako zobrať niečo, čo už existuje, čo už ľudia sú zvyknutý používať a ako to ešte zlepšiť a dať im v tom hodnotu. Preto napríklad sú to tie diáre, a preto aj tie denníky, čo spomínaš sú urobené tak, aby nezaberali viac ako 5 minút denne. Takže takto vznikol celý ten nápad, ale bola to inšpirácia z niečoho.

A toto aj odporúčam iným urobiť, pretože niekto si myslí že, aby som začal podnikať, alebo spravil niečo svoje, tak musím prísť s niečím absolútne originálnym, čo tu nikdy v živote nebolo, niečo, čo sa nedá kopírovať, a jednoducho novinka na trhu. A keď to bude nové, tak vtedy to budú všetci chcieť. Asi vás sklamem, ale keď to bude nové, asi to bude veľmi málo chcieť. Skôr budú ľudia chcieť veci tie, s ktorými sú už zžitý, ktoré už majú odskúšané, o ktorých vedia, že je to dobrá vec, ak im to viete dobre predať.

To je super, To si nás potešil.

Takže, aj v tom mojom biznise, často sa opakovalo to, že našli sme niečo, čo niekde inde fungovalo a aplikovali sme to na náš prípad, alebo sme to zlepšili po našom, podľa toho čo vieme, že funguje. Poviem v množnom čísle, pretože už nie som sám na tvorenie. A takto vznikli vlastne aj tie denníky. Prvý bol 101 dní vďačnosti, potom sa pridalo k sebavedomiu a potom na ďalší rok sme urobili 101 dní vo vzťahu a 101 dní v hojnosti.

Ako fungujú tieto denník, porozprávaj trošku.

Každý sa skladá z dvoch častí. Jedna je ráno a druhá je večer. Vždy ráno ide o to, aby sme si naladili našu myseľ na myšlienky, ktoré chceme. Takže pri vďačnosti je to potom, za čo si vďačný. Napíš si 5 vecí hneď ráno. Aj keď viem, že nič sa dovtedy nestalo, zrejme si 10 minút hore, aj tak. V ten deň, alebo niekedy v minulosti, v živote za čo cítiť vďačnosť v to ráno. Pretože ak si to budem písať večer tak dobre, večer sa naladím, ale ja sa potrebujem naladiť ráno. Takže to je vždy prvá úloha, či už je to vďačnosť, alebo vo vzťahu, to je zameranie sa na niečo dobré čo vo vzťahu vidíš, alebo na svojom partnerovi prípadne pri hojnosti. Nejaké príležitosti, ktoré môžeš vidieť, ktoré môžeš využiť.

Druhá aktivita bola vždy dať si nejaký zámer, nejakým spôsobom. Buď zámer dňa, alebo čo na partnerovi chceš vidieť teraz dobré, alebo akú príležitosť chceš teraz využiť v súvislosti s tou hojnosťou. To je ráno. A potom je tam ešte nejaká vizualizácia, v zmysle, tak predstav si ako ten dnešný zámer naozaj dosahuješ. Ako píšeš tú kapitolu tej knihy, alebo píšeš tú stranu tej diplomovky, alebo čokoľvek považuješ za naozaj dôležité. Ak to chceš v ten deň spraviť, tak je dôležité, aby si si to vedel najprv predstaviť, že to vôbec robíš. Pretože ak si to nevieš ani predstaviť, tak darmo si budeš hovoriť že to spravíš. Najskôr si musím vedieť veci predstaviť, až potom ich vieme urobiť. Takže, preto je tam tá vizualizácia. No a večer je tam potom vždy nejaká rekapitulácia dňa, čiže tri veci, ktoré ma potešili, alebo tri veci, ktoré som na svojom partnerovi spozoroval, spozorovala, ktoré sa mi páčili a vytýkanie takých negatívnych myšlienok. Čiže, ak mi napadlo, že, bože keď tú prezentáciu som fakt pokazil, alebo ja nikdy nebudem hovoriť tak ako ten, alebo ten predaj mi fakt nejde. To si tam napíšem a považujem to už za odovzdané niekam, dobre, táto myšlienka je, bola, môžem ju vysypať, zabudnúť na ňu, nevracať sa k nej. Takže taký mentálny kôš. To sú také dve časti, a keď už človek prejde dvomi, tromi dňami, tak to naozaj nezaberie viac ako 5 minút denne.

Presne, toto aj mne pomáhalo, ten mentálny kôš je úplne úžasný, pretože ja to vždy prirovnávam aj k Harrymu Potterovi, k Dumbledorovi. On mal takú mysľomisu a s tým čarovným prútikom si vyberal tie myšlienky. No a my sa o tom vždy bavíme na hodinách, že presne, že takto si vyčisti myseľ, lebo fakt že neverili by ste ľudia, že koľkí z nás, aj naši rodičia, starí rodičia alebo okolo nás známi, proste že celé týždne, mesiace sú schopný..

Ja sama takisto, kým som nepracovala so svojou mysľou, tak takisto som žila, že celé večere som riešila tie veci ktoré ma trápili,  boleli, ešte viac som to analyzovala, namiesto toho ,aby som to vysypala do koša. A namiesto toho, aby som to pretransformovala, že ako by to mohlo vyzerať s tým pozitívnym koncom. Že ako by vyzeral ten scenár s tým pozitívnym koncom. A toto je veľmi dôležité mentálne cvičenie, ktoré je účinné a pomáha a ešte jedno veľmi dôležité mentálne cvičenie ktoré mne veľmi pomáha, je presne tá vizualizícia, že ráno ešte, fakt, že hocikde idem, to už viac krát ste o tom počuli….

Henka, možno by bolo fajn vysvetliť aj, čo je tá vizualizácia.

Áno, výborne, dobre že to hovoríš. Ďakujem. Vizualizácia to je predstava, že si predstavím presne v obrazoch aj zvukoch ako vyzerá tá daná situácia, predstavím si tej situácie pozitívny výsledok. Ešte k tomu máš niečo dodať?

Ja som počul, že ešte efektívnejšia vizualizácia je ako keby, nielen keď si predstavím, že ako ten výsledok chcem žiť, že napríklad čaká ma prednáška pred sto ľuďmi, tak si predstavím, že som tam pokojný a že odovzdávam veľkú hodnotu že som suverénny a sebavedomý a potlesk na konci, že mi ďakujú, ale aj ten proces. Čiže som tam, a čo urobím, keď zrazu príde tréma. Toto si nacvičiť v tej vizualizácií vo svojej mysli.  Alebo, môj cieľ je napísať tú bakalárku, alebo tú diplomovku. Tak, nepredstavovať si len tie už krásne vytlačené dosky, ako to odovzdávam niekam alebo posielam niekam elektronicky alebo ako sa to teraz robí, už neviem. Ale naozaj si predstaviť ako to reálne píšem, ako sedím pri tom počítači a strávim tie štyri hodiny. A toto keď naučíme tú svoju myseľ, že je v poriadku prekonávať tie prekážky, tak potom to budeme schopný aj robiť.

Toto je výborny bod. Toto je výborné, lebo naozaj tie prekážky veľakrát nás zastavia. Ja sama na sebe som si to koľkokrát všimla, že keď robím nejakú novú vec, tak prídu tie prekážky, lebo nikdy som to nerobila. Napríklad keď som začala, teraz keď začínam nahrávať tieto veci,  tak pre mňa sú to nové veci a prišli prekážky a teraz som začala že joj, teraz neviem ako to treba robiť, a už som to chcela zabaliť a tak ďalej a už ma to brzdilo. Ale presne ako si povedal, že v ten moment, ako cez tú prekážku prechádzam a že je to v poriadku sa to učiť s tým pracovať, je v poriadku učiť sa pracovať aj s tou technikou aj so všetkým. Áno, je to také uveriteľnejšie, že nie je to len také že klamem samú seba že teraz bude ten pozitívny výsledok, že nahováram si tie rozprávky alebo…

Ono tak trochu ide o nahováranie si rozprávky, pretože naša myseľ je zvyknutá, že my takto fungujeme. V podstate zastavila by si sa pri tomto nahrávaní vtedy, keď by si si nahovárala rozprávku že ja nie som technický typ. Keby si si stále opakovala, úplne sa stotožnila s tým, že ja nie som technický typ, toto je pre mňa úplne španielska dedina, ja to nikdy nezvládnem, tak asi by si sa cez to nedostala. Ale ty si niekde musela uveriť, že aj keď nie si technický typ, aj keď si si to možno myslela, tak že sa to dokážeš aj tak naučiť.  A to je v podstate nová rozprávka pre tú našu myseľ, pretože ona vie, že koho tu klameš. Máš desiatky rokov skúseností že nie si technický typ, fyzika ti nikdy nešla, nikdy si nerozumela počítačom a podobne, alebo čokoľvek tam mohlo byť. Ale ide o to, doslova naučiť našu myseľ na úplne novú reakciu. Pretože, tie naše myšlienky sú napojené aj na naše hormóny a naša myseľ a telo už je zvyknuté, že príde takýto podnet, urobím takúto reakciu aj na hormonálnej úrovni. A my musíme naučiť, že príde takýto podnet, napríklad postavím sa pred tých sto ľudí a zrazu nespustí sa tá obvyklá hormonálna reakcia ktorá spôsobí stres. No a toto práve potrebujeme našu myseľ naučiť, že okej, je tu spôsob, že spustiť potenie a trasenie v hlase, ale je tu aj iný spôsob. A ono to chvíľu bude trvať, kým to zbaští aj s navijakom a zrejme ešte mnoho krát sa bude stávať, že na tom pódiu sa ti budú potiť ruky a bude to trasenie v hlase, ale už to, že tá myseľ má alternatívu k tomu, tak oveľa ochotnejšie tam pôjdeš, spravíš to a oveľa skôr dosiahneš ten stav, že naozaj tá myseľ sa naučí ísť tou inou cestou, ale najprv jej ju musíš vytvoriť. Ale keďže ona ju nezažila, tak najskôr ju musí zažiť len v tej predstave, len v tej rozprávke. Takže ono je to takt trochu rozprávka a je úplne v poriadku myslieť si popri tom, že koho tu klameš, to je jeden z krokov, ako sa to vlastne robí.

No, takže toto je výborný point, pretože nie je to vymývanie mozgu. Nie je to vymývanie mozgu, ako sa mnohí obávajú, ktorí sa nevenujú osobnostnému rozvoju. Ja som, aj niekto to spománal, že naša myseľ je vlastne sval. A jednoducho, že ono ju treba trénovať, ako v posilovni. A práve preto, to čo máme v tom podvedomí, tak vlastne to sa deje našou realitou. Čiže, ako to funguje vlastne?

Ono sa tak hovorí, že to na čo myslíš, tak tým sa nakoniec aj staneš. Ono, je to pravda, ale je to ako keby som ti povedal že bola raz červená čiapočka a nakoniec zhodila vlka do studne. Nevieš čo je medzi tým. Potrebuješ aj vedieť, ako to prechádza od začiatku do konca, takže keď si to rozoberieme, tak našu myseľ, keď si predstavíme ako takú guľu, tak vieme si ju rozdeliť na dve časti. Hore je naše vedomie a dole je podvedomie. Vedomie je to, kde práve si vytváraš tú predstavu, povieš si toto je môj cieľ, toto je môj sen, toto by som chcel, vieš s tým analyzovať, počítať, učiť sa, zapamätávať si. A tieto všetky veci, ktoré máme vedome pod kontrolou. A tak isto aj vytvárať si nové predstavy.

To je to rácio.

Áno. To je to rácio. Potom, je podvedomie. No a podvedomie je naša emočná myseľ. Ale to je tá, ktorá reálne dáva nám nejaký návod. To je tá, kde sa spúšťa ten strach, kde sa spúšťa nadšenie. A to je tak isto tá, kde máme uložené tie automatické procesy, tie zvyky, tých 95% našich reakcií, o ktorých sme hovorili. A tam práve nastáva problém. Pretože my sa naučíme mnoho vecí, práve v škole sa naučíme mnoho vecí a povieme si že, áno toto je môj sen, takto to chcem. To všetko prijímame vedomou mysľou. Keď sme tam a cítime tie emócie, tak vtedy je to naozaj skutočné. Vtedy tomu veríme, ale potom príde pondelok.  A prvý problém, alebo nejaký nahnevaný zákazník zavolá, alebo šéf, ktorý hneď tomu človeku vynadá, a už je znova v starých koľajách. Pretože nie je to naše vedomie, ktoré riadi našu činnosť, ale je to to podvedomie, sú to práve tie emócie a tie naučené reakcie, ktoré riadia našu činnosť. Takže to, čo musíme my spraviť, je zobrať tie myšlienky a pretransformovať ich do podvedomia a naučiť podvedomie fungovať iným spôsobom, aby vlastne sa našim zvykom, tých 95% reakcií stalo čo najviac z nich tých úspešných. Aby sme to nemuseli pretláčať stále nejakou pevnou vôľou, čo funguje väčšinou iba chvíľu, tak musíme naučiť naše podvedomie fungovať inak. No a, keď naučíme naše podvedomie fungovať inak, tam máme nové zvyky zapísané, zvyky myslenia, správania. No tak potom sa inak cítime, jednak na emocionálnej ale aj na fyzickej úrovni. No a potom ľahko inak konáme, keď už viem a mám zažité, že na tej prednáške to viem ustáť a som v tom fakt dobrý, no tak už tam idem v pohode, niekto mi zavolá, chceš ísť prednášať? Jasné, už na tom nemusím premýšľať ako kedysi možno by som premýšľal, keď som sa toho bál. A keď začneme inak konať, tak vtedy začneme dosahovať iné výsledky. A teraz keď si to zoberieme spätne, tak ide nám o to, aby sme dosiahli iné výsledky. Aby sme to dosiahli, tak potrebujeme sa inak cítiť. Aby sme sa inak cítili, musíme prepísať naše programy v našej podvedomej mysli.

Možno že na podvedomie nemáme priamy vplyv, iba tým, čo myslíme na vedomej úrovni. Takže na to, aby sme vlastne dosiahli to, že na čo myslíš, to nakoniec z teba vypadne, alebo taký život si vytvoríš, tak musíme prejsť celým týmto procesom a ovplyvňovať naším vedomím naše podvedomie, tým ovplyvňujeme naše emócie a tým ovplyvňujeme naše konanie a tým ovplyvňujeme naše výsledky. Takže toto je celá tá rozprávka a nie je na tom nič, žiadne čary, jednoducho takto to funguje a každý vie, že keď sa niečoho bojí, tak do toho nejde tak s nadšením, ak vôbec, ako keď niečo má rád, alebo vie že v niečom som dobrý, tak to robím v pohode. Ale ak je to niečo, čo som v živote nerobil, tak mám tendenciu to odkladať na neskôr. No pretože tak sa cítim. Ale ak by som dokázal prepísať ten program, ktorý spôsobuje moje pocity, tak vtedy to začnem robiť, vtedy sa začnem inak správať. No a to je problém vlastne so vzdelávaním, že my hustíme vlastne do študentov veci iba na vedomej úrovni a učíme ich že prečítal si si túto knihu, tak to vieš.

Nepracujeme s tým podvedomím.

Áno. Ale potom zo školy vychádzajú množstvo vzdelaných ľudí, ktorí majú diplomy a vtedy to vedeli, vedome, ale to nepoužívajú.

Nevedeli to používať a aplikovať. Čiže presne, a teraz…

Oni by to možno aj vedeli použiť, len to nerobia.

A teraz akože povedz ten trik, že ako vložiť tie myšlienky do toho podvedomia. Pretože ja už s tým teraz akože začínam mať pocit, že viem pracovať, ale spočiatku sa mi to stávalo, že ja keď som si vložila tam tie myšlienky, ktoré som aj tie pocity, ktorými som si povedala, že prišla prvá negatívna myšlienka, povedala mi, že tak toto nedáš moja, čo si ty myslíš o sebe, že kto si. A ja som si vedome teda dala tú myšlienku, že nie nie,  ja to dám, prečo by som to nemohla, veď to skúsim. No a ako umlčať ten vnútorný hlas, ktorý mi to hovorí, že on mi dá logické argumenty, niekoľko logických racionálne podložených argumentov že prečo to nedám. Takže toto poraď študentom aj ich rodičom, aj učiteľom.

Ja začnem tak trochu okľukou, taký príkladom. Raz som, používam to často, pretože si myslím, že je to veľmi pekný príklad a aj vyslovene z mojej skúsenosti. Raz som bol v Bratislave a išiel som smerom do Trnavy autom, predo mnou kolóna a vedel som, že mi to bude trvať chvíľu, kým sa odtiaľ dostanem. No a pozriem vpravo, a tam bola predajňa áut Porsche. A tie autá sa mi vždy páčili, tak som tam teda odbočil, že idem sa pozrieť a kto vie, možno sa dá nejako dohodnúť skúšobná jazda alebo uvidím. Zaparkoval som tam a začal som pozorovať, čo sa deje v mojej mysli. A už to riešim, začínam premýšľať o tom, že určite zbadajú na akom aute si prišiel a odhadnú že si nejdeš kúpiť reálne Porsche. Tak som s týmto strachom, alebo s touto obavou vošiel dnu. A zrazu, nikto sa o mňa nezaujímal. Tam nebolo ani nohy. Niekde ďaleko boli nejaké tety za pultami, ktoré si robili svoje veci, ale nikto, kto by sa tváril ako predajca, alebo niekto kto by mi dal katalóg, alebo vôbec že čo tam chcem či som to auto prišiel ukradnúť, kúpiť si ho ale ho zoservisovať. Skrátka žiaden záujem. A tak som zamieril k autu, ktoré som si nechcel pozrieť, lebo som vedel, že bolo najlacnejšie a moje podvedomé naučené reakcie mi dovolili ísť k nemu. Aj keď som sa chcel pozrieť na úplne iné.

Omnoho drahšie. Ten najlepší model.

Akože, bol by tam aj drahší, ale konkrétne som chcel jeden model vidieť. No ale, pozeral som si toto lacnejšie auto a už mi ani nešlo tak ani o to auto a čo tam je, ale skôr som začal pozorovať a začal robiť takú hru z toho, že čo tá moja myseľ si ešte vymyslí. A presne také myšlienky, že kto si myslíš že si? Oni vedia, že si tu neprišiel to kupovať, takže preto sa o teba nezaujímajú. A určite ťa odhalili, veď pozri sa, ty sem nepatríš, nemáš ani oblek a podobne. A s týmto pocitom som išiel von. A v aute mávam pustené veľmi často nejaké audio knihy alebo nejaké záznamy z prednášok. A tak som počúval audio program práve od Boba Proctora. Ak ste videli film tajomstvo, tak to je ten starý šedivý pán ktorý tam bol. A ja ho mám veľmi rád a on v tej nahrávke o pár minút neskôr doslova povedal niečo v tomto zmysle: Rozdiel medzi človekom, ktorý sa pozrie na pekné auto, drahé auto a povie si: Ja toto nikdy nebudem mať a človekom, ktorý si povie, hm, ako by mohol takéto autá, predávať ho na predajni s takýmito autami. Jediný rozdiel medzi týmito ľuďmi je to, čo si myslia o sebe. Ak chceme dosiahnuť niečo viac, ak chceme prekročiť to čo doteraz dosahujeme, musíme zmeniť to, čo si myslíme my sami o sebe. A preto som aj vtedy podotkol to s tým, že nie som technický typ. Pretože ak si vieš v sebe vsugerovať a myslieť si, že nie som technický typ, tak ťa to ďalej nepustí. Musíš túto predstavu pustiť. No a rovnako je to aj s tou zmenou v podvedomí. Musíš zmeniť veľmi často predstavu o tom, kým si myslíme že sme. A tá predstava je tak hlboko zakorenená, že si myslíme že toto naozaj sme my a s tým nejde pohnúť jednoducho, s tým sme sa narodili, to máme v génoch, dá sa to dokázať. Nie, nedá sa to dokázať. A je to väčšinou iba náš názor na to, aký sme. Niečo, čo sme počuli, stokrát, tisíckrát v detstve, v rôznych situáciách alebo videli sme že takto svet funguje. Celá rodina nemali mozog na matematiku, tak ani ja nemám a podobne. Alebo mama často hovorila, že ja nemám mozog na angličtinu, ja sa ju nikdy nenaučím. Tak potom samozrejme, že dieťa preberie tento model sveta. Dokonca experimentálne na opiciach bolo dokázané, že ak naučili niečo nejakú generáciu, tak ďalšie generácie sa podľa toho začali správať bez toho, aby mali s tým vôbec skúsenosti.

Áno, áno, poznám ten experiment.

Takže, tieto veci sú aj dedičné a sú v nás naozaj veľmi hlboko zakorenené. A preto to bude prirodzene dávať odpor pre toho, preto práve prichádzajú tie strachy, keď chceme niečo nové. Preto som sa ja takto cítil, keď som tam vkročil, pretože to bola pre mňa nová skúsenosť, v rodine nepoznám nikoho, kto by si kúpil také auto. A bolo to teda pre mňa úplne nové. Ale keď viem, že to vychádza z toho, tak to viem obísť, alebo to viem ignorovať. Hovorí sa, že spôsob ako prekonať strach, je urobiť to so strachom. Presne aj o to ide, že keď napríklad chcem rozprávať pred tými ľuďmi, to je taký príklad, ktorému rozumejú asi všetci, a ten strach je tam častý v spoločnosti. Že keď chcem rozprávať pred tým publikom, tak jednoducho musím ísť do toho aj s tým strachom a nečakať na to, kedy ten strach odíde. Bolo by to pekné, keby odišiel najprv, ale veľmi často on odíde až po tom, keď máme tú skúsenosť, že naozaj to viem. Trochu sa ho dá odbúrať dopredu, a to môžeme spraviť napríklad tým, že často si budeme opakovať to, čo chceme počuť, alebo že si často budeme vizualizovať ten stav, ktorý chceme mať tak, ako sa tam chceme cítiť, tú vec, ktorú chceme zvládnuť. Keby som naozaj chcel si kúpiť to Porsche, tak by mi mohlo pomôcť vizualizovať si, že naozaj si to tam idem kúpiť a som s tým v pohode. Ale aj ten proces hej, že ako na to zarobím, alebo čo teda musím zariadiť, aby sa to mohlo stať.

Takže naučiť myseľ tú novú rozprávku, ale urobíme to tak, ako sa dialo v minulosti v našich životoch a to buď tým, že zažijeme nejaký silný emocionálny zážitok, keď nás niekto sklame, alebo zažijem nejakú eufóriu, nejaký veľký AHA moment. Zistíme, že toto sme zvládli a fakt sme si mysleli, že to nedáme, tak vtedy sa dejú veľké prelomy hneď. Problém s tým je, že veľmi často ich nevieme kontrolovať, nevieme ako to vypáli a často sú tým pádom aj negatívne. Spôsob ako nad tým prebrať kontrolu, je použiť druhý spôsob, a to častým opakovaním. Ak sme stokrát počuli, že nemáš mozog na matematiku a stokrát nám to bolo dokázané na matematike, tak začať si stokrát opakovať že veď ja to viem dať, a začať sa vidieť ako jednotkár, aj keď som ešte trojkár. O to tu práve ide, začať sa považovať za toho jednotkára, aj keď som ešte trojkár. A naučiť svoju myseľ vytvoriť si vlastne nový obraz, novú identitu o sebe. A ono to chvíľu bude cítiť, bude tam z toho pocit, akože klamem sám seba. A preto vravím, že to je úplne v poriadku. Pretože treba doslova nabrať novú identitu o sebe. A to neni o tom, že by som sa klamal a teraz pretváral sa na niečo, čo nie som. Ja si myslím, že každý z nás má potenciál naučiť sa tú matematiku napríklad na jednotku. Čiže každý z nás má potenciál vedieť sa postaviť pred tých sto ľudí a naozaj to tam odprednášať perfektne. Ide o to, či som ochotný to spraviť. A nejde teda ani tak o zmenu svojej osobnosti, ako skôr o odkrývanie toho potenciálu, ktorý naozaj v sebe máme. Ktorý sme si mysleli že nemáme, práve vďaka tým názorom, čo máme na seba, tým negatívnym, ktoré sme pobrali z rodiny, od iných ľudí, a ktoré nás teraz brzdia. Takže áno, bude to pocit, ako keby som klamal sám seba keď si to budem hovoriť, prvý, druhý tretí, desiaty, možno aj stýkrát. Ale raz sa tá myseľ vzdá a povie si, no dobre, tak ukáž, čo dokážeš.

No, presne. Teraz ste mi prišli na um vy, keď mi zvyknete rozprávať o tom, že aha, tak je to v poriadku byť vo svojej bublinke. Áno, je v poriadku byť vo svojej bublinke, lebo je to presne to, čo ty hovoríš, že vlastne vytvoriť si ako keby taký svoj svet, v ktorom verím tomu, čo ja chcem uveriť. Pripomenulo mi to dokonca aj koncentračné tábory. Ako prežili. Neviem či ste videli ten film život je krásny, myslím že tak sa volal ten film. Tam otecko bol zavretý so synom, boli v tom koncentračnom tábore, a vlastne on hral tomu synovi, že teraz sme na dovolenke a musíme hrať, že oni hrajú tých zlých a my sme tí teraz dobrí a ide o to, že kto prežije najdlhšie. A teraz nám naschvál nebudú dávať jesť. A teraz to bude o tom, že koľko ako dlho to vydržíme. A toto všetko, vďaka tomuto prežili tie najhoršie podmienky ktoré existovali a to je presne to, čo ty hovoríš. Že si vytvoriť taký ten, akoby vlastný svet tomu, čo uverím, aj keď to okolo a vonku vyzerá úplne inak. A práve toto mi prišlo na um aj v tej súvislosti, že ja viem, že aj naše okolie to s nami myslí dobre a chce aby sme sa zlepšovali. Rodičia alebo súrodenci, alebo kamaráti alebo učitelia. Ale niekedy my aj vám tak kacírsky hovoríme, že nepočúvajte. Ja mojim deťom hovorím stále, že nepočúvajte ani mňa. Počúvajte svoj vnútorný hlas čo vám hovorí, lebo podporovať sa musíte stále.

Ja som tiež ešte niekedy poznačená tými negatívnymi vecami, ktoré ešte nemám vyčistená a tak isto každý z nás z nás dospelých, a ešte aj vy. A presne to je tá odpoveď na to, že existuje niekoľko typov ľudí. Niektorí ľudia prirodzene sú spontánni, pozitívni, tak sa narodili a nikdy nepočúvajú tých druhých a niektorí sú zase takí opatrní, takí viac si vážia veci. A to je dobrá správa, že všetci si vieme vytvoriť tú realitu, ktorú my chceme a všetci vieme dosiahnuť tie veci, ktoré chceme. Je úplne v poriadku prísť na to počas tej cesty na polceste, že aha, tak toto čo som chcel, sa mi vlastne ani nepáči. Tak to púšťam. No a toto je presne to, čo aj v súčasnom svete, že zmena je úplne v poriadku. Pretože z toho sebariadenia a z tej sebamotivácie sa teraz rada presuniem na tému zmeny. Ako ty prežívaš konkrétne zmeny, ktoré aj zvonka prichádzajú? Ja viem, že si vytváraš aj sám, lebo to sme sa teraz o tom bavili, ale keď prídu nejaké zmeny, tak stresuješ? Alebo ako? Lebo mne sa stávalo dosť dlho, že ja som taký človek, ktorý má rád zmeny a že uvidím čo to dá. Ale teraz som sa pristihla pri tom, keď som naozaj akože si uvedomovala že fú, že tak negatívne som myslela. Objednala som si svetlo a teraz nevedela som to poskladať, nevedeli sme to nikto doma poskladať a už som sa negatívne na to pozerala že to určite prišlo z výroby zlé a tak ďalej. Namiesto toho, aby som si povedala že zavolám Pajkovi, do obchodu, do predajne a skúsime to poskladať cez telefón spolu, čo sa aj stalo. Ale mohla som si ušetriť tie negatívne myšlienky, tú trpkosť, taký ten smútok, sklamanie. Jeden celý deň som s tým strávila, že ach, ako tie veci nefungujú a že… Ako sa ty k tomu staviaš?

Ja si myslím, že dôležité je priznať, že áno zmena je vždy, skoro vždy ťažká na začiatku. A chaos je niekde v strede a na koniec z toho môže vzísť niečo krásne. Ten pocit, o ktorom ty hovoríš, že si pol dňa riešila ten odpor a takú sebaľútosť, a nejaký pocit obete alebo čo tam mohlo byť. Tak ono to vychádza z nás vtedy, keď vnímame že realita ktorá je vonku, je iná ako model sveta, ktorý máme my, ktorý by sme chceli mať. A keď sa toho veľmi držíme. Beznádej prichádza vtedy, keď ešte navyše máme pocit, že s tým nevieme nič urobiť. Dobrý spôsob akým to prejsť, je naozaj akceptovať a uvedomiť si, že toto sa deje. A naozaj sa na to pozrieť, nezlepšovať to, nezhoršovať to. A toto by som chcel povedať na margo pozitívneho myslenia, že často je taká predstava v spoločnosti u tých, ktorí s pozitívnym myslením začínajú, alebo nerozumejú veľmi o čo ide, skôr sú odporcovia, čo kritizujú. Že veď musíš vidieť všetko krásne a všetko si zlepšovať, mať ružové okuliare. To vôbec nie je o tom. Je to o tom, vidieť veci také, aké sú, ale nie horšie. A veriť, že sa to dá nejako zvládnuť. Veriť, že tam je nejaký dobrý výsledok, alebo že viem na to prísť, ako z toho vykľučkovať. O tomto je pozitívne myslenie. A teda prvým krokom je teda akceptovať že áno, takáto zmena prišla a nič s tým nespravím. Ja som si ju nevypýtal, nijako som si ju nepritiahol, nijako som na to nemyslel. Áno, veci sa stávajú v našom živote. A jednoducho niekedy ich nevieme ovplyvniť. Prídu veci, ktoré sme si nepritiahli. A nevieme, prečo prišli. A možno ani nikdy nezistíme, aký bol za tým dôvod. Takže to je prvá vec, vôbec to akceptovať že. Teraz si vymyslím taký príklad, o ktorom som sa bavil nedávno s manželkou, ktorá pozerala video jednej slobodnej mamičky a táto práve vravela, že no bola na letisku, obrovské letisko medzinárodné s dvojmesačným dieťaťom, kufre a sama bola tak to musela nejako zvládnuť. A teraz by jej nepomohlo tam nariekať a nadávať na celý svet, že teraz ju muž nechal, alebo čokoľvek  sa tam stalo. Ale jednoducho akceptovať situáciu. Áno, situácia je taká, som na letisku, mám dvojmesačné dieťa, mám kufre, tak poďme to riešiť.

Musím to zvládnuť. Proste hľadať spôsoby, ako to zvládnem.

Áno, to už je ten druhý krok. Ale vôbec to akceptovať bez toho odporu, lebo kým je tam ten odpor, tak stále sa budeme utápať v tom, že bože, ja chudák a prečo nejde svetlo, prečo je to stále rozložené a lamentovať nad tým, že ja nie som technický typ. No, ak akceptujem, že dobre, nie som technický typ, mám tu rozložené svetlo, tak čo môžem urobiť? Tak, buď zmením predstavu o sebe a nejak to zvládnem, Alebo zavolám niekoho, komu mám predstavu, že je technický typ a on mi to pomôže zvládnuť. Ale toto je situácia a treba ju riešiť. To je podľa mňa prvý krok vôbec ku všetkým zmenám. A aj k takej zmene, akou si ako spoločnosť prechádzame teraz počas tejto pandémie, keď áno, sú veci, ktoré sa nám nepáčia, dejú sa, ale jednoducho dejú sa. V podstate nie je ani krajina na svete, kde by sa dalo teraz ujsť, že tam to nie je. Takže jediné, čo nám ostáva, je akceptovať, že takáto je situácia, poďme to teda riešiť. No a druhý krok, keď už to teda akceptujeme, bez toho zhoršovania, alebo nejakého veľkého zlepšovania, tak nájsť tam niečo, čo nám môže pomôcť. Nejaký benefit, niečo, čo nám tá situácia môže priniesť a to využiť. Pretože tento benefit je na začiatku len nejaké semienko a rovnako ako semienko rastliny, musíme sa oňho starať aby z toho semienka vyrástol strom a nakoniec jabloň. Tak aj z toho benefitu, ktorý tam nájdeme, musíme sa oňho starať a udržiavať ho a sústrediť sa naňho. Možno konať tak, aby sme ho vedeli využiť, aby sme nakoniec mali z toho ten úžitok. No a tretia vec, čokoľvek je tam ostatné, tak na to zabudnúť a neriešiť. Zrejme by ti nepomohlo stále prechovávať hnev na to, že ti to svetlo poslali zle. Jednoducho, je to vyriešené, no tak okej, stalo sa, stalo sa. Povedali ti, že bola to chyba z výroby, alebo odkiaľ, že ich na to upozornia a že spravia opatrenie, aby sa to už nestalo, ale to je všetko,  čo sa s tým dá robiť.

Áno, a toto ma učí trpezlivosti napríklad. Pretože tiež som to skúšala, sme to skúšali asi traja ľudia poskladať a už som mala pocit, že veď už som vyskúšala všetkých tých technicky zručných okolo mňa. Naučilo ma to trpezlivost a veľakrát tie benefity hneď nerozpoznáme v tej negatívnej situácií. A mne osobne sa stáva, že tie benefity pochopím až o mesiac, alebo o rok dokonca, že stane sa mi podobná situácia, alebo nejaká situácia a spomeniem si na to že ahá. Tak pamätáš si, keď tuto si sa vtedy takto zachovala? Hm, tak toto bolo zase na toto dobre. To sú také zaujímavé tie AHA momenty.

Ono to často príde práve až potom, pretože dopredu nevieme, ako sa to nakoniec pospája tie udalosti a nejaké indície. Ale keď už sme tam ďaleko tak vieme, že aha, to svetlo bolo preto, že teraz ma tu čaká niečo poskladať a je to oveľa menšie ako to svetlo, alebo si spomeniem, vtedy som dala svetlo tak s programom ako nahrávať video, tak to už zvládnem. Že to je predsa jednoduchšie. Často nám tie skúšky chodia preto, aby sme zistili že vieme zvládnuť aj niečo ťažšie, ako sme si mysleli a potom keď nás stretne niečo ľahšie, aby sme to potom už ľahšie zvládli.

A toto sú tie veci, keď sa vieme sami so sebou, sami o seba starať, sami seba ako keby riadiť. Je toho veľmi veľa, keby sme chceli ísť do hĺbky. Ale myslím si, že dosť veľa vecí, sme prešli aj hlbšie, vôbec sa nekĺžeme po povrchu a dokonca aj používame nejaké príklady a ešte mne sa veľmi páči to, že ty, tak ako veľa vecí, robíme veľmi podobne. Že tak ako ja v životológií a teen mentori pomáhame mládeži nájsť ten kufrík ich nástrojov, že každý máme so sebou taký ten kufrík nástrojov, tie schopnosti, zručnosti, talenty, že čo to so sebou nosíme, čiže ten potenciál. Tak ty taktiež pomáhaš ľuďom nájsť ten svoj potenciál a rozvinúť ho a úplne ho naplniť. A veľmi sa mi páči to, že ty si v tom originál. Že ty vytváraš k tomu priamo tie pomôcky, tie produkty a sú naozaj, ja ich mám odskúšané a máme ich odskúšané aj na hodinách našej životológie, že sú funkčné tieto denníky 101 dní, či už vo vzťahoch, že sa chceme, potrebujete viac spoznať, alebo chcete sa viac sám seba vážiť, alebo sama seba vážiť, že mať väčšiu sebaúctu.

Prepáč, že ti do toho skočím. To je presne o tom, ako sme hovorili o tej zmene presvedčenia v samého seba a o tom napríklad to sebavedomie na tom je celé postavené vlastne každý ten denník. Že keď každý deň budete sa pozerať každé ráno na to, že akých 5 vecí si na sebe vážim alebo za čo sa môžem oceniť, tak po, asi nie po týždni, možno ani po mesiaci. Ale po 100 dňoch alebo po 200, po 300 dňoch. To je iba otázka času, kedy v tej mysli sa to prepne a začnete sa považovať ako ten človek, pretože v podstate každý z nás má vo svojej mysli dve misky váh. Na jednej strane má udalosti, kde to bolo pekné, za čo sa môžem oceniť, čo bolo pozitívne, tie radostné veci.

Na druhej strane sú tie veci, čo nám nevyšli. Za ktoré sa môžeme pokarhať, kde nám niekto iný vynadal alebo aká nespravodlivá vec sa nám stala. A ide o to, že kam dáme väčšiu pozornosť. Kde dáme väčšiu váhu. Oni tie veci samé o sebe váhu nemajú. My im ju dávame. No a tým, že práve si opakujeme, alebo nachádzame každé ráno nejaké veci, za ktoré sa vieme my sami oceniť, alebo vieme oceniť náš vzťah, alebo vieme oceniť život vo forme vďačnosti. Tak dávame väčšiu váhu na tú misku, kde mne to spôsobuje pozitívne pocity. A preto to vlastne funguje. Preto tie denníky potom fungujú. Ale nefunguje to, ak si to niekto spraví raz, dvakrát alebo drží sa toho týždeň a potom s tým prestane. Treba to naozaj robiť dlhodobo, a preto je to také jednoduché. Dokonca stalo sa mi aj to, že boli zákazníci, ktorí nám vrátili ten produkt s tým, že na každej strane je to isté. Nebudem si predsa vypĺňať každý deň to isté. No, ak si nebudeš, tak si to nebudeš opakovať a potom sa to nedostane do podvedomia, potom sa to nepretaví do tých pocitov, ani do správania ani výsledkov.

Ale to nie je o tom istom každý deň, to je tá sranda, že my nie sme vôbec zvyknutí na to napríklad, rozmýšľať o sebe pekne. Že za čo sa môžem pochváliť. Že čo si na sebe vážim. Predtým, než som chytila ten denníček do ruky ja som sa nad tým nikdy nezamýšľala. Pretože vždy som samú seba hodnotila tak, ako ma hodnotili ostatní. A samú seba som hodnotila na základe toho, čo sa mi podarilo. Čiže vždy som bola veľmi prísna na seba a vždy som najprv samej sebe potrebovala niečo dosiahnuť a keď sa mi niečo podarilo, tak som si povedala že dobre, tak teraz si zaslúžiš pochvalu. Ale my sa každý deň máme za čo akože pochváliť a každý deň máme niečo , čo je v nás akože pekné a toto je tá sebareflexia. Čo bežne nerobíme. Čo tá sebareflexia je veľmi dôležitá a myslím si, že pre každého z nás a pomáha to žiť aj taký plnší život. Že, rozmýšľam už vedome a viem si aj nastavovať ten život a podobne. Takže tá sebareflexia je veľmi dôležitá aj ráno a večer.

Áno. K tomuto by som ešte dodal, že ty si spomínala o tom, že nemusí to byť vždy to isté. No a toto je zaujímavé. Že keď si budete písať každý deň tri veci, za ktoré sa môžete oceniť, tak za rok to bude 1000 vecí. Ak to bude vždy niečo iné. Ja si spomínam, že moja sestra, ktorá je o 12 rokov mladšia a ktorej detstvo si veľmi dobre pamätám a mal som možnosť pozorovať aj ako sa vyvíja a už som vtedy bol  trochu namočený v osobnom raste, tak som vedel aj z tohto pohľadu pozorovať, že vlastne nad čím ona premýšľa a aké programy ona pochytila. Tak dostali, a myslím, že to bolo náboženstvo., etická výchovy.. Nejaký taký predmet. Dostali úlohu napísať 10 svojich dobrých vlastností. Ona bola vlastne jediná z triedy, ktorá to napísala. A tí ostatní neboli schopní prísť ani s piatimi. Lebo teda, ona už bola vychovaná z veľkej časti v takomto duchu.

Aj na životológií s tým mávajú študenti problém.

To úplne verím. A práve keď si takto budete písať každý deň tri nové veci, tak máte za rok 1000, To je jeden pohľad na vec. Druhý pohľad na vec je, že ono to bude fungovať a to je celkom zaujímavé. Aj keby ste si písali stále to isté. To je úplne jedno.

To som neskúšala.

Pretože ide tam o to opakovanie. A ja som vravel, že podvedomie je emočná myseľ. Ona nefunguje na základe toho, že odmietne myšlienku, že však toto si mi hovoril včera. Vy keď sa oceníte za to a naozaj to chvíľu v sebe precítite a prežijete, že si napríklad predstavíte seba v tom, že veď ako dobre som včera zvládol tú prezentáciu. A za čo sa teraz začnete oceňovať už mesiac, ako som vtedy mal super tú prezentáciu, ale akonáhle sa dostanem do tých pocitov, že to nebude iba mentálne cvičenie, ktoré zostane na vedomej úrovni, a bude o tom iba vedomá myseľ premýšľať, ale skutočne sa to prepojí s emóciami  a dostane do podvedomia. Tým, že sa to dostane do podvedomia, že to dávame do toho tú emóciu, tak vaše telo si navykne na tú emóciu toho ocenenia. Čiže, keď sa každé ráno dostanem do emócie že seba oceňujem,..

A to sú veľakrát úplne nové emócie.

Áno. Tak postupne to začne fungovať napriek tomu, že si opakujem stále tú istú vec. Ale na to to funguje s vďačnosťou alebo s čímkoľvek iným. Ide tam v podstate o ten emočný stav. Tam nejde o to, aby som si teraz napísal 1000 vecí za ktoré. Keby som ti teraz dal úlohu, že napíš si 1000 vecí, za ktoré sa oceňuješ a zvládneš to, nemusí to vôbec pomôcť tvojmu sebavedomiu. Keď si ich začneš spájať a stotožňovať sa s nimi, tak vtedy sa to začne meniť. A to môže byť na troch veciach, to môže byť na sto veciach, to môže byť na 1000 veciach. Ale bude to fungovať aj na tých troch. Ale zároveň, ak si začneš písať tie tri, tak ti to otvorí bránu k tomu, aby si začala vidieť aj tie ďalšie.

A teraz rozprávaš, pracuješ s vlastne s emočnou inteligenciou. Psychológia to tak nazýva. A presne o tom to je, že tá naša emočná inteligencia, že dokázať pracovať s tými našimi emóciami. Ako ty pracuješ, skús poradiť našim divákom a poslucháčom, ako zvládaš ty emócie, náročné emócie, keď príde na teba, ja neviem, zažiješ niečo smutné veľmi, alebo že ako sa z toho dostávaš. Lebo niekedy je naozaj dobré si nacítiť tú emóciu, že nebudeme predsa samých seba potláčať tú emóciu. Teraz neplačem, alebo nebolí ma to. To nie je o tom, to pozitívne myslenie. Ale presne, ako si aj spomínal, že akceptovať to, prijať to. Ako to vlastne prechádzaš ty?

No tak predovšetkým, a toto si myslím, že každý kto je v pozícií nejakého, nazvime to teraz myšlienkový líder, alebo influencer, alebo akékoľvek slovo si zvolím. Tak myslím si, že je veľmi dôležité, aby hovoril aj o svojich tých neduhoch a vtedy, kedy to nezvláda. Raz som počul, a teraz si nespomínam presne kto to spravil, ale viem že to bol niekto veľmi známy a uznávaný, prišiel na nejakú vysokú školu a urobil biznis prednášku o jeho chybách a všetkých zlyhaniach, ktoré v biznise mal a bolo z toho veľké haló a veľmi úspešná prednáška.

To sú tie Mind Fuck Days, čo sa stretávajú ľudia a rozprávajú sa o všetkých svojich zlyhaniach a failoch.

Ale je dôležité o tom hovoriť, pretože potom ľudia, ktorí to pozorujú môžu mať pocit, že bože, ja som taký zlý, ja to nezvládam, pretože vtedy sa mi raz stalo, že som to nezvládol. A tak chcem povedať že áno, keď príde nejaká veľká udalosť alebo, no povedal by som, že ľahko ma vie niečo vytočiť, keď sa cítim unavený. Únava má na to obrovský vplyv, to určite. Ale ako zvládam emócie, teda keď už prídu? Myslím si, že je v poriadku ich precítiť. Úplne je to v poriadku. Čo si myslím, že nie je v poriadku, je držať sa tej emócie týždeň, alebo mesiac. Alebo zavrieť úplne dvere za tým človekom, raz si ma sklamal a už sa nikdy s tebou nechcem v živote vidieť. Nezáleží na tom, aká veľká tá krivda je, a viem, že teraz idem možno že celkom do živého u niektorých. Pretože nakoniec tá krivda, ak ju stále voči nemu cítime, tak ten, kto cíti tú krivdu, sme my. Ten človek už dávno môže mať život s iným partnerom, niekde na Havaji vyložené nohy, popíja si drink a úplne na vás zabudol. Ak stále vy voči nemu pociťujete nenávisť, tak jediným človekom, komu to škodí, ste vy.

A to ide až do fyzickej choroby. Z toho sú rakoviny dokonca a také

Áno. A preto je ten proces hej, že akceptovať to, stalo sa to. Čo sa z toho môžem naučiť a všetko ostatné pustiť. Takže takto sa na to pozerám a zároveň viem, že emócie sú spôsobené tým, nad čím premýšľam. Čiže ak cítim zle, tak je to spôsobené tým, že som dlho premýšľal nad vecami a nad obrazmi, ktoré mi spôsobujú zlé myšlienky. Alebo keď sa cítim smutne. Tak asi som robil niečo, čo ten smútok spôsobuje. Ak sa cítim depresívne, robil som si svoju depresiu.

Takže znovu sa vrátiť k tomu mysleniu tými myšlienkami, proste sebareflexia, že okej, že na čo som myslela teraz?

Áno. Niekedy pomáha, že sebareflexia, niekedy treba naozaj niečo iné, že zmeniť prostredie, ísť sa prejsť, jednoducho….

Pozrieť si nejaký film, alebo prečítať nejakú knihu

Zase pozor s tým filmom, lebo keď sa cítim smutne, tak si nepozriem smutný romantický film. A zase ani komédia nemusí byť úplne riešením, pretože ak sme na úrovni tu dole, tak nebudeme  citliví na úroveň tu hore.

Bude mi to úplne trápne, že ježiš to vôbec nie je smiešne. Mne pomáha napríklad také dokumentárne filmy vtedy, že moja pozornosť sa zameriava na niečo, čo ma zaujíma zvedavosť.

Áno. Presne. Ale zároveň. Ale vyslovene že zámerne zmeniť svoju pozornosť na niečo iné aj napriek tomu, že sa mi nechce a veľmi dobre tomu pomáhajú rozhovory s inými ľuďmi. Niekto o kom vie, že nebude ma teraz ľutovať ale pochopí ma a niekedy ma nakopne, aby som si dal dokopy svoje myšlienky.

Toto je dôležitý moment. Pretože mnohí z nás ľudí rozmýšľame tak, že nebudem teda predsa akože s mojimi problémami zaťažovať druhých a to ma robí zraniteľným a hlavne v období puberty a teenagerstva to väčšinou, skúšajte to riešiť sami. A potom to veľmi ľahko ani si nevšimnete, že ako to ľahko môže prejsť do depresie. Čiže naozaj, že nezaťažujete, naozaj nezaťažujete tých ľudí. A ja som sa naučila, tiež som bola v takom veku, ani nie že v takom veku, dokonca v dospelosti dlho som žila v tom móde, že ja to všetko zvládnem. Ja to všetko sama chcem zvládnuť a nechcem to akože riešiť s inými. Ale dovoliť si to. Že poradiť sa, vyžalovať sa a vysťažovať sa a na druhej strane som pochopila jednu vec, že vlastne aj tomu druhému robím dobre, lebo z toho pohľadu, že ja mu dovolím byť teraz akoby užitočným. On má dobrý pocit z toho, že je užitočný pre mňa, že mi pomohol. Že som mu dovolila pomôcť mi. Že je dôležitý pre mňa, lebo veľa ľudí sa necíti docenených.

Podľa mňa je ešte celkom dôležité spomenúť, a trochu sa dotkneme aj vzťahov. Vysvetliť s akým zámerom do toho vlastne idem. Pretože je rozdiel ísť do rozhovoru so zámerom, že ja sa ti chcem vysťažovať, a pozri sa aký som chudák, alebo aká je zo mňa obeť. Je iné ísť potom do rozhovoru s tým, že počuj, potrebujem iba niekomu o tomto povedať aby sa mi uľavilo, lebo to už nezvládam v sebe dusiť. A viem, že sa mi uľaví, nemusíš mi dávať vôbec žiadne riešenia, jednoducho len počúvaj a pritakávaj. A to je dôležité povedať, napríklad ak som žena, povedať to chlapovi. Pretože chlapi majú tendenciu robiť tú tretiu vec, a to že riešiť.

Opravár. Vy ste akože pripravený pomáhať a riešiť to.

Lebo ja keď chcem niečo s niekým prebrať, tak to chcem s ním prebrať kvôli tomu, že si s tým neviem rady a chcem, aby mi s tým pomohol. A to môže byť tretí spôsob, s ktorým idem do toho rozhovoru, tretí zámer. A preto si myslím, že je dôležité celkom aj komunikovať tej druhej osobe, pretože viem si predstaviť , že aj žena môže mať záujem nielen vyrozprávať sa, ale naozaj aj poradiť, že čo s tým môžem robiť, lebo chcem to reálne vyriešiť a trápi ma to. A viem si predstaviť aj, že muž môže byť tak nastavený, že ja to viem vyriešiť, len potrebujem sa teraz niekomu vysťažovať a dať to zo seba von. Ale je dobré to urobiť naozaj s človekom, o ktorom viete, že to nebude človek, ktorý vás utvrdí v tej pozícií obete, ale skôr vás prefacká, že o čom to tu hovoríš, daj si dokopy svoje myšlienky ..

A pozri sa na seba, čo si všetko dokázal

Alebo, že zas taký iný pohľad na svet, pretože často sa cítime depresívne práve preto, že sme mali veľmi veľa depresívnych myšlienok a veľa depresívnych scenárov sme prebrali v sebe.

Áno, keď ešte to povieme nesprávnemu človeku, tak on nás ešte utvrdí že no vidíš, akú chybu si spravil ja som ti hovoril, že si to mal inak urobiť. Takí ľudia nie sú správni.

Áno. A keď hovoríme o depresií, tak priamo to ide do podvedomia, lebo hneď je s tým spojená nejaká emócia. Takže, aby sme to zmenili na niečo iné, to si vyžaduje celkom aj veľa námahy. Ale v konečnom dôsledku tú schopnosť v sebe máme všetci. Každý má schopnosť teraz v tomto videu sa pozrieť buď na mňa alebo na Heniku tak, ako sa mu zapáči a rovnako máme možnosť a schopnosť aj meniť tie naše myšlienky, aj keď sa to môže zdať ťažšie, v skutočnosti je to rovnaký proces ako zamerať sa na seba, alebo zamerať sa na vzťahy. Takže dôležité je uvedomiť si, že tú schopnosť v sebe mám. Aj keď to môže považovať v tejto chvíli za ťažké. Tak tá schopnosť vo mne je. Vidieť ju vôbec v sebe, a to je vôbec prvý predpoklad k tomu, aby som to dokázal prehodiť inde. Zároveň, myslím si, že na depresiu najhoršia vec, ktorú si človek môže hovoriť, je že mám depresiu.

Onálepkovať sa.

Áno. Pretože to je zase to stotožnenie s tým, že tým pádom ja som depresívny človek a ak sa stotožním s tým, že som depresívny človek, tak rovnako ako stotožňujem sa s tým, že ja som trojkár, tak telo začne podľa toho fungovať. A začne to presne dávať, pretože tak sa cítim ,také emócie mám. Nakoniec väčšina ľudí, ktorí si hovoria že majú depresiu, tak depresiu skutočnú depresiu v skutočnosti nemajú. Lebo depresia je úplne iný stav ako to, za čo ju považujú, nejaký chvíľkový, možno aj niekoľko-týždňový smútok. Takže toľko asi k tej emočnej inteligencií, ako ja narábam s emóciami. Ale samozrejme, stáva sa mi, že ma niečo vytočí, niekedy ma aj prekvapí moja reakcia. Dokonca počul som rozhovor s Bobom Proctorom, ktorý tieto veci učí, myslím že v poslednom videu som počul, že 56 rokov to už učí, nielen že predtým to ešte niekoľko rokov sám študoval a zisťoval. A vraví, že on sám sa niekedy prichytí pri tom, že užíva si, ako je v roli obete. Ale rozdiel medzi ním, a tými inými ľuďmi, ktorí nedosahujú to, čo dosahuje on, alebo nemajú také nastavenie, je že on to vie oveľa rýchlejšie zistiť a oveľa rýchlejšie to vie zmeniť. Pretože tú myseľ si už vycvičil a už pre jeho myseľ je oveľa jednoduchšie ísť smerom tých pozitívnych myšlienok, tých príležitostí , toho čo je na mne dobré, ako to využiť a nájsť to semienko benefitu v tom. Je to pre neho ľahšie, lebo už to spravil toľkokrát. A už tá myseľ toto má ako automatickú reakciu na to, keď sa mu takéto niečo stane. No a to práve chceme docieliť, urobiť si takúto automatickú reakciu. A neutvrdzovať sa práve v tom, že čokoľvek sa mi stane, ja som taký depresívny, mňa všetko len rozhodí.

No a toto presne, toto nás školenia učia, ako pracovať s emóciami, čiže emocionálnu inteligenciu. Ako pracovať so svojou mysľou? Máme na jednej strane poznatky, vedomosti. Lenže teraz sme už v takom svete, keď poznatky si jedným kliknutím vieme nájsť. Dôležité je, z môjho pohľadu, a o tom budem robiť ja ďalšie podcasty, že ako sa učiť. Ako si vyberať z toho množstva poznatkov, že ktoré sú relevantné a ktoré sú nesprávne pre mňa, alebo ktoré nie sú podstatné pre môj  život. A takisto aj vás učíme, že neberte všetko slepo, neprijímať to, čo vám niekto rozpráva a to čo aj my rozprávame. Vyberte si z toho to, čo potrebujete. Vy. Slobodnou vôľou, to čo vám zarezonuje. Aha, tak toto by som mohol skúsiť. Alebo toto je podľa mňa blbosť. Tak ešte sme možno na to nie zrelí  v tej chvíli, alebo ešte možno v tej chvíli sa na to nevieme inak pozerať. Ale určite vás chcem v tom podporiť že skúšajte to a choďte do toho. A tak, ako sme začali rozprávať o sebe, tak veľmi dôležité je aj prepájať sa s druhými. A mne sa páči aj to, že robíš napríklad aj také, aj na svojich facebookovských komunitách, ja osobne som sa spoznala tak so Šárkou z Čiech, čiže tam aj odporúčaš v tom motivačnom diári, že choďte do dvojíc, podporujte sa, nájdite si nejakého podporného partnera, či je to už manžel, manželka alebo deti. Mňa napríklad moje deti veľmi podporujú vo všetkom, čo robím, takže oni sú moji podporní partneri takisto. No a táto Šárka, to je úplne úžasné, tam vidím na nás dvoch, že ako to funguje. Napríklad spočiatku ona mala pocit, že len ja jej pomáham, že ona ako keby potrebovala viac pomoci, ale zároveň ona pomáhala ja mne, pretože už len to, že sme sa dohodli, že sa budeme každú stredu a nedeľu o 9:30 si zavoláme, spravíme si kontrolu tých úloh, ktoré sme si zadali, tých cieľov. Alebo čo sa nám len podarilo cez ten týždeň urobiť, alebo čo sa nám nepodarilo. Tak už len to mňa viedlo takisto. A jej veľmi pomohlo napríklad, ona úžasné pokroky urobila, zmenila si prácu. Odišla z tej práce, ktorá ju nebavila. Nie Že nebavila. Bavila ju, ale nedostávala uznanie také, aké by mala. A takisto prechádzala strachom že, joj, že či si nájdem inú robotu ,a či budem mať z čoho žiť. No nakoniec si z troch možností vyberala a vybrala si takú možnosť, s ktorou je veľmi spokojná teraz. Bola dokonca v nemocnici chorá a to bolo najkrajšie na tom, že ona sama sa pristihla na tej izbe, že bola ešte s jednou pacientkou, mladá mamička, mladšia od nej.  A že bola v takom smutnom duševnom rozpoložení, tá spolubývajúca na tej izbe. A ja som sa pristihla pri tom, ako jej dodávam tú energiu, ako jej mením to myslenie a ako jej rozprávam presne tie veci, že na čo sa má sústrediť. A toto je čistý naozaj dôkaz toho ,že to funguje. A je to úplne, že…

Preto sa na tých podporných partneroch, je ešte jeden aspekt. A ľahko je to vidieť v tom, že ak nejaký chlap si povie, že on bude chodiť do posilňovne, bude tam chodiť trikrát za týždeň, tak môžu sa stať dve veci. Buď má v sebe predstavu o sebe, ten svoj názor, že ja som človek, ktorý pravidelne cvičí, alebo je schopný pravidelne cvičiť a som schopný dodržať svoje slovo. Vtedy to bude fungovať a bude to naozaj. Alebo ja som človek, ktorý predsa nikdy v živote necvičil, len teraz by som chcel začať cvičiť. Vtedy mu to väčšinou fungovať nebude. Pretože nemá v sebe obraz o sebe, že ja som človek, ktorý cvičí 3x za týždeň. Ale ak sa takto spojí s druhým, alebo tretím a dohodnú sa, že tam sa stretneme o siedmej ráno, tak vie, že tam musí prísť. To je presne, ako keď a teraz sa vrátim k time-managementu, si dám s niekým schôdzku, tak viem, že sa to nedá posúvať a viem, že tam musím byť na čas. Plus, mínus, dve, tri, päť minút. Ale viem, že toto sa nebude rušiť a nebudem si tam dávať nič iné.

Nám sa to spočiatku nedarilo, my sme to aj rušili aj sme to presúvali na ďalšie dni. Ale už z toho máš nepríjemný pocit.
Je tam veľká prekážka, presne. A ak máš tendenciu to neurobiť, a ak fakt sa nedeje nejaký pádny dôvod, kvôli ktorému to treba zrušiť. Kdežto, keď si poviem, že ja budem od tej desiatej do dvanástej robiť na tej najdôležitejšej úlohe. Alebo ja si od deviatej, do desiatej budem pozerať svoje ciele. Tak to je veľmi ľahké zrušiť. Pretože som na to sám. Môže do toho prísť niečo iné, môžu deti niečo chcieť, alebo niekto, kamarátka mi zavolá, prekecáme pol hodinu a už sa mi to ani neoplatí, pol hodina už prešla. To je ľahké zrušiť. Ale keď viem, že tí dvaja ma tam čakajú o tej siedmej ráno v tej posilňovni, tak či sa mi chce, alebo nechce, viem, že ak tam neprídem, tak mi zazvoní telefón, že kde som. A toto je práve sila tých podporných partnerov a preto aj odporúčam prechádzať tým diárov vo dvojici. A naozaj vidím, že ľudia, ktorí si nájdu takéhoto človeka a často to nie je niekto z ich rodiny, alebo nejaká blízka osoba, často je to niekto úplne iný. Dokonca počul som o jednom prípade, keď sa dali dokopy dvaja.

No, my sme sa veľmi skamarátili so Šárkou, dokonca aj s jej dcérou Dominikou, ktorá je úžasná kočka mladá.

To vie veľmi skamarátiť, lebo práve prechádzate cez často, aj ťažké veci a podržíš toho druhého v prípadoch, kedy jemu sa do toho nechce.

Dokonca si hovoríme také veci, naozaj, ktoré by sme iným nehovorili a v tom si pomáhame.

Takže to veľmi zblíži a naozaj odporúčam všetkým, že ak chceš naozaj zažiť veľký rast vo svojom živote, tak sa spájaj s ľuďmi, ktorí tiež chcú zažiť veľký rast vo svojom živote. Nemusia byť míle pred tebou, kľudne môžete byť na začiatku spolu na jednej úrovni, ale ak ste dvaja, traja, tak je menšia pravdepodobnosť, že to niektorý z vás vzdá. Pretože vie, že tí ďalší ho k tomu dokopú. Je malá pravdepodobnosť, že by sa do tej posilovne nechcelo ísť všetkým trom naraz v rovnaký čas, v rovnaký deň. Môže sa to stať, ale zrejme sa to nestane 3x po sebe. Takže, je ťažšie potom aj akoby upadnúť z nejakého zvyku, ktorý si chcem vybudovať, keď ideme do toho viacerí. Takže preto ja vždy odporúčam takéto spojenie, ako si dobre nadhodila a myslím, že sa to tu aj celkom hodí. Pretože zároveň mám niekoho, kto viem, že ma podrží v tých kritických momentoch a zároveň mám aj niekoho, komu sa môžem možno vyžalovať a viem, že ma nebude ľutovať, ale že ma podrží a niekoho, kto viem, že mi rozumie a že môžem mu povedať aj svoje zatiaľ možno nereálne vyzerajúce plány a nevysmeje ma.

Takže nebojte sa, aj keď ste introverti. Aj mnohí, keď sa rozprávame spolu aj na hodinách, alebo aj len tak, že ale ja som introvert, ja sa nerád spoznávam s druhými ľuďmi.

To je tiež presvedčenie sám o sebe.

Presne. Že introverti často. Súčasná spoločnosť presne je na tom postavená, že ako keby vyvoláva dojem, že úspešný sú extroverti. Ľudia, ktorí sa radi rozprávajú, ľudia, ktorí sú komunikatívni a radi sa spoznávajú s ďalšími ľuďmi. Ale poznám osobne niekoľko ľudí, jedna je aj moja dcéra Vivien, aj kamarát Vlasto, pozdravujem ťa. Ktorí je naozaj, že čiste introverti sú a oni sa neradi spoznávajú, ale zase radi komunikujú s inými ľuďmi. Ale oni sú väčšinou takí že pozorovatelia, keď počúvajú zväčša a povedia, vyjadria sa až na konci, ale vtedy to stojí za to. Že on má všetko akože pod kontrolou, on si to rozanalyzuje, zhodnotí, má čas si to zhodnotiť. A potom povie svoj názor. A existujú dokonca aj knižky, že sila introvertov, no a tam je presne v tom, že  vôbec to nie je pravda, že v dnešnom svete sú úspešný len extroverti. Že tí, ktorí sa radi  spoznávajú s druhými ľuďmi. Lebo napríklad, ja som extrovert. Ale som si zobrala  aj svoj introvertný aspekt povahy v tom ohľade, že teraz, keď pracujem z domu, a mám všetku prácu z domu, že ja milujem byť sama. Že milujem byť sama, že aj so svojimi myšlienkami a predtým, keď som bola mladšia, som sa bála samoty, že ježiš, čo keď ma nikto nebude mať rád, čo keď ma všetci raz opustia. Aj s tým sa potýkate, že? Tak, niekedy je dôležité, je veľmi dobré byť rád sám so sebou, spoznávať sa. To je to sebapoznanie, to je tá vnútroveda ktorú máme, že kto som vlastne, aké sú moje hranice. Ja som zistila spätne, že keď som bola mladšia, ja som dovolila druhým oveľa viac, ako boli moje hranice, pretože som sa bála, že ich urazím, keď im poviem že nie. Že sa to nepatrí, lebo slušné a poslušné dievčatá proste to nerobia. No a potom, keď som sa naučila hovoriť nie. Tak už to bol prvý krok. Že povedala som to tak bojovne, že nie. Ale to ešte nebolo správne. A tá tretia fáza je dobrá, keď dokážeme povedať to nie láskyplne, ale nepotrebujeme vysvetliť, len ozrejmíme, že prečo to nerobíme. Ty ako hovoríš nie?

Vieš čo, teraz si mi úplne pripomenula jeden telefonát, ktorý som mal neviem či včera, či predvčerom. Možno sa vám to ešte nestalo vo vašom veku, ale ak začnete podnikať a budete mať niekde uverejnené telefónne číslo, skôr či neskôr príde telefonát asi v tomto znení: Dobrý deň, môžem vám poslať emailom vizitku našej firmy? Tak presne takýto nejaký telefonát som dostal. Kedysi som bol taký, že veď pošlite a ja som tiež prirodzene introvert. Chcem prirodzene potešiť ľudí a tak moja reakcia bola asi taká, že a veď pošlite. Ale ja som vedel, že si ju neprečítam. Ja som skôr mal stratégiu, že nesklamem toho človeka hneď, ale budem sa tváriť, že neexistuje.

Áno. A to je horšie. To je presne, aj ja som to tak robievala. Aj vy to robíte často, pretože ste v tom veku.

Vtedy, ja som tam nič neriskoval, lebo ten človek sa mi nemohol ani nijak inak dostať, len cez ten email, a tak, mohol by som ho označiť ako spam a už by ma neotravoval. Čiže akoby neriskoval som, že sa s ním dostanem znova do interakcie. Ale. Teraz to prebiehalo skôr tak, že: viete čo, je úplne zbytočné, aby ste mi to posielali, pretože ja mám dosť čo robiť, aby som stíhal čítať emaily, ktoré sú pre mňa dôležité, takže aj keby som vám povedal, pošlite mi to, ja viem, že si to nepozriem. Takže zbytočne váš čas aj môj čas.

Nebolo to v nijakom zmysle , že by som ho chcel uraziť, alebo odmietnuť alebo ponížiť, že čo ma tu otravuje, ale povedal som mu svoj dôvod a on mi na to nemal už čo povedať.

Presne toto vás učíme aj na komunikačnom tréningu a pri spätnej väzbe a pri tom dávaní spätnej väzby, že ako to povedať, aby to druhý pochopil a aby to zároveň nebral ako nejaký útok na svoju osobu. Pretože veľakrát sa na tom môže stať, že dobre, poviem nie. Ešte som v tej fáze, keď som sa to nenaučil povedať tak láskavo a férovo. No a najlepšie je to naozaj povedať to férovo a nebáť sa rozprávať o svojich pocitoch.

A myslím, že treba naozaj prejsť tou fázou, kedy je to také trochu neohrabané, lebo je to nová zručnosť a ako každá nová zručnosť, tak najprv v tom nie sme takí dobrí a postupne si všimneme, že aha, zareagoval som takto a toto bolo asi trochu hrubé. Konkrétne s telefonátom tiež mi raz niekto zavolal. Bolo to ohľadne nejakej investičnej príležitosti neviem čo, tiež veci čo sa týkajú firmy. A takýchto väčšinou hneď skladám, lebo väčšinou je to niekto s veľmi lámavou angličtinou. Ale toto bol slovák. “Pamätáte si pán Hrehuš, my sme rozprávali spolu pred mesiacom,” vôbec sa mi nepripomenul. Takže ani neviem, či sme spolu naozaj rozprávali alebo nie. “A viete, je teraz taká situácia, my sme si robili prieskum” a ja som mu do toho povedal, viete čo, ja nemám teraz čas sa vykecávať, mám tu dôležitejšie veci. On bol ticho, úplne ho až zmrazilo.

To je aj sebaúcta. Sám seba sa zastať samého seba.

Ale ja som totálne počul,že jak keby dostal facku, že úplne ho oblial akoby pot, že zrazu som povedal niečo, čo sa ho fakt dotklo. A vraví že: “no, ak vy sa nemáte čas vykecávat, tak ani ja.” A on zložil mne. A vtedy som si povedal, že okej, to bolo asi trochu hrubé povedať, že sa nemám čas vykecávať. Aj keď vtedy som to tak cítil, lebo som bol do niečoho naozaj zažratý a myslel som si, že volá niekto, napríklad kuriér alebo niečo, čo by som potreboval popri tom vyriešiť. A nemal som teraz chuť na nejaké rozhovory o tom, aký prieskum si oni robili a znelo mi to trochu ako nejaká konšpiračná teória. Takže som takto zareagoval a povedal som si že okej, tak toto bolo asi trochu hrubé. A to tiež bolo nedávno, tento telefonát. Je v poriadku aj robiť chyby, je v poriadku zisťovať, že aha, toto som prekročil svoje medze. Áno, môže sa po tomto ten človek ospravedlniť ak mi na ňom záleží, alebo ak s ním mám možnosť ďalšej interakcie. Učiť sa takto na vlastných chybách, lebo niekedy je tá emócia silnejšia a nevieme to tak hneď skontrolovať. A niekedy je slabšia a vieme to povedať úplne vysvetliť a ako 5 minút mu zdôvodňovať prečo na neho nemáme čas. A niekedy potrebujeme hneď, aby nám dal pokoj.

Preto je dôležité, aj tých rodičov niekedy chápať , alebo tých učiteľov, že keď nezareagujú tak, ako by sa vám páčilo, tak áno, neboli na to pripravení, momentálne sú v tej emócií, takže je to v poriadku. Treba im len povedať, že sa vás to dotklo, alebo to bolo nepríjemné a oni si to určite veľakrát uvedomia, pretože sú tiež zavalení mnohými inými vecami, ktoré my nevieme alebo vy neviete, že to práve riešia. Takže to je o tých vzťahoch.

Myslím si, že dôležité je uvedomiť si, že každé správanie, alebo každá reakcia niekoho, napríklad aj na nás, tak vždy to má dobrý zámer. Ako, vždy ten podprahový zámer toho človeka je dobrý. Možno tomu neveríte, nezdá sa vám to, ale vyskúšajte žiť s tým, alebo zareagovať s tým, že aha, ten človek, možno ho niekto naozaj nahneval a nemá sa komu vyventilovať a ešte nespracoval tú emóciu.

Ja som raz počul, jeden môj známy sa mu stalo, že bol niekde v reštaurácií aj s partnerkou a obsluhoval ho niekto, kto bol na nich dosť taký odmeraný a taký hrubý a namiesto toho, aby na neho nejakým spôsobom nadávali alebo sa sťažovali, tak mu dali práveže extrémne vysoké sprepitné. Až ten človek potom za nimi prišiel a ospravedlnil sa za to, aký bol a povedal, že prečo taký vlastne bol. Takže myslím, že toto je dobrý pohľad.

Ako keby Leading by doing. To sa hovorím že byť príkladom, ísť príkladom. Že ako chcem, aby sa ten druhý zachoval, tak ja to urobím. A idem vzorom. To urobili oni presne.

Ale nielen to, ale aj v každej tej interakcií si pamätať, že aj keď sa mi nepáči, čo ten človek robí alebo hovorí, tak zrejme v jeho mysli to dáva zmysel a v jeho mysli je to zrejme pozitívny zámer za tým. A keď pochopíme pozitívny zámer, tak vtedy zrazu aj zo mňa to napätie opadne a to je veľmi dobré si pamätať, práve pri konfliktoch. Ten človek väčšinou, on sa nezobudí s tým, že aha, že ako ťa teraz nahnevám.  Čo môžem teraz spraviť, aby som ti mohol ublížiť. Zrejme jeho model sveta je iný, inak funguje, má iné názory, niečo iné zažil a to všetko, tento mix keby ste mali aj vy, tak zareagujete asi rovnako. A to je dobré si uvedomiť, že každý ten zámer je pozitívny, a keď nájdem ten zámer uňho alebo u seba a vysvetlíme si ten zámer a pochopíme si navzájom ten zámer, často oveľa dôležitejšie je, aby ja som pochopil zámer toho druhého ako to, aby on pochopil môj. Tak vtedy sa tá hádka zrazu rozplynie, ako keby nebola nikdy. Pretože každý pochopí, aha ,ty si to robil preto, tak vlastne, ide nám o rovnakú vec, len poďme nájsť spôsob taký, aby nám vyhovoval obom.

No, teraz si mi práve pripomenul jedno také motto, ktoré mi dosť dlho trvalo prijať, že nie každý rozmýšľa rovnako ako ty. Lebo ja som si fakt myslela, že bože, veď ako, veď to je prirodzené, veď to tak je, lebo ja si to tak myslím, že to tak je, ale naozaj iný človek sa na tú istú situáciu môže úplne inak pozerať a prijať to, že to je úplne v poriadku, že on sa na tú istú situáciu úplne inak pozerá. Napríklad aj zo súdnych siení, alebo aj existujú na to hry, ktoré robíme na životológií,že jednoducho prerozprávať príbeh, a keď jednému pošepkáš nejaký ten príbeh, tak ten druhý si z toho vyberie už niečo iné, úplne iné fakty ktoré pošepká ďalej a kým to príde k tomu poslednému človeku, tak je vlastne ten príbeh úplne iný ako ten, čo bol na začiatku.

Ale ani jeden z nich neklamal.

Áno, presne tak.

Veď to je to, že keby sa stretli prvý s posledným, tak si povedia, že ty mi hovoríš niečo, čo nie je pravda, niečo iné, čo som hovoril ja. Ale ani jeden z tých v tom procese vlastne neklamal.

Áno, presne tak. Že to bolo jeho vnímanie, jeho pohľad.

A keby ten posledný vedel vlastne vysvetliť, že prečo to pochopil takto, a prečo ten predtým to pochopil takto, a prečo ten predtým to pochopil takto, tak by ten prvý pochopil prečo ten posledný má niečo úplne iné.